Čo je v tejto sekcii?

V  tejto sekcii poskytujeme priestor ex-dobrovoľníčkam / dobrovoľníkom, ktorých naše centrum vyslalo na projekt Európskej dobrovoľníckej služby (EDS) a sú ochotní podeliť sa o svoje skúsenosti. Zážitky z projektov, odporúčania pre budúcich dobrovoľníkov / dobrovoľníčky, alebo aj vlastné náhľady na EDS “po uplynutí nejakého času” sú tu veľmi vítané. Obzvlášť odporúčané a cenné čítanie pre záujemcov o EDS! Nech sa páči.

Advertisements

Skúsenosti z ročného projektu EDS vo Veľkej Británii

Volám sa Betka a veľmi ma teší, že sa s vami v nasledujúcich riadkoch budem môcť podeliť o svoju skúsenosť z EDS v anglickom mestečku Bath. Ak by som sa mala vrátiť na začiatok, o EDS som sa dozvedela úplnou náhodou od spolužiačky zo strednej školy, ktorá sa práve v tom období vrátila zo svojho projektu v Španielsku. Jej rozprávanie ma oslovilo natoľko, že som sa hneď v ten deň doma snažila o EDS zistiť čo najviac informácii. Veľmi ma prekvapilo, že tento projekt je stále málo známy pre nás mladých ľudí, hoci ponúka tak veľa výhod.

Prvým krokom bolo nájsť si vysielajúcu organizáciu, prednostne z praktického hľadiska v meste kde bývam – v Banskej Bystrici. V CVČ – Junior som sa obrátila priamo na koordinátora pre Európsku dobrovoľnícku službu a dohodli sme sa, že Junior bude mojou vysielajúcou organizáciou. Prekvapila ma pomoc od vysielajúcej organizácie, ktorá sa mi dostávala ešte pred začiatkom môjho projektu a myslím si, že do značnej miery prispela aj k tomu, že ma na projekt neskôr vybrali. Pred odchodom na projekt som absolvovala aj detailnú teoretickú a praktickú prípravu, význam ktorej som mala možnosť oceniť v čase menších problémov, ktorými si každý dobrovoľník počas svojho projektu musí prejsť.

Hostiteľskú organizáciu som si vyberala tiež veľmi starostlivo. Mojou hlavnou podmienkou bola práca s deťmi a školákmi v anglicky hovoriacej krajine, a to preto, že týmto smerom som sa rozhodla ísť už počas štúdia na VŠ. V databáze ma najviac oslovila organizácia YMCA, ktorá už viac rokov hostila v krásnom historickom mestečku Bath troch mladých ľudí, ktorí mali záujem pracovať s detičkami v škôlkach, školských a prázdninových kluboch. Organizácia ponúkala aj možnosť dobrovoľníctva v mládežníckej kaviarničke v susednom meste Bristol. Táto kaviarnička je miestom, kde sa stretávajú mladí ľudia, ktorí vo svojom živote nemali vytvorené priaznivé podmienky, či už materiálne alebo sociálne. YMCA sa im preto snaží pomôcť a vytvoriť šance na lepšiu budúcnosť.

Bath

Bath

Na projekt sa prihlásilo takmer 500 mladých ľudí, nakoniec nás vybrali troch. Nerozhodovalo vzdelanie a skúsenosti, ale naopak motivácia a skutočný záujem dostať sa na projekt. A ja som veľmi chcela. A tak sa v septembri 2014 začal písať môj EDS príbeh.

Aktivity na mojom projekte boli rozmanité, čo mi dávalo možnosť vybrať si oblasť, v ktorej chcem na projekte najviac pracovať. Čas som trávila prevažne s detičkami v materskej škôlke a mladými ľuďmi v mládežníckej kaviarni v Bristole. Bolo veľmi zaujímavé vidieť a porovnať si ako fungujú materské škôlky v Anglicku a rovnako aj to ako fungujú rôzne škôlky v rámci jednej organizácie, pretože YMCA Bath má dokopy 5 škôlok. Deti tu majú veľkú možnosť na samostatný rozvoj, aktivity sú voľnejšie, avšak veľmi kreatívne a v triedach nájdete veľký počet učiteliek. Von sme chodili za každého počasia, čo bolo zo začiatku trošku náročné. Veľmi ma prekvapilo, že deti v škôlke vôbec nechodia poobede spinkať a taktiež aj to, že rodičov vôbec netrápilo ak prišli deti zo škôlky špinavé, pretože to znamenalo, že zažili kopec zábavy. Počas môjho pobytu v škôlke som si vytvorila s detičkami dôverný vzťah a dokonca som sa stretla aj s dvomi slovenskými deťmi, ktorým som pomohla pri adaptácii do nového prostredia a najväčšiu hodnotu pre mňa malo to, keď som ich videla v novom neznámom prostredí šťastné a usmiate.

Mládežnícka kaviareň v Bristole mi veľmi prirástla k srdcu. Pracovala som v príjemnom kolektíve, kde som sa kavickanaučila veľa nového. Pred odchodom na projekt som ani len netušila, že na svojej EDS absolvujem baristický kurz a naučím sa robiť latte art, či pripravovať typické britské špeciality. Zaujímavou skúsenosťou pre mňa bolo vidieť, že práca v kaviarni je v Anglicku vnímaná úplne inak ako na Slovensku, kde by som skôr povedala, že táto práca je neraz nedocenená. Mladí ľudia, ktorí prichádzali k nám do kaviarne, mali za sebou rôzne životné príbehy. Naučilo ma to byť vďačnou za to, čo mám a rovnako aj nesúdiť ľudí, pretože nikdy nevieme čo majú za sebou. Rovnako som videla aj to, že pri podaní pomocnej ruky a pri troche snahy a pracovitosti, sa môže život mladého človeka zmeniť k lepšiemu.

Posledným miestom, kde som na svojom projekte pracovala, bola posilňovňa, priamo v hlavnej budove YMCA Bath. Tu som si ešte viac upevnila svoj pozitívny vzťah k športu a veľmi milo ma prekvapilo to, že v Anglicku do posilňovne chodia aj starší ľudia, po šesťdesiatke a nikto sa tomu ani trošku nečuduje. Neraz tak majú možnosť necítiť sa osamelí a zostať spoločensky a fyzicky aktívni aj v dôchodkovom veku.

EDS mi vo voľnom čase ponúkla aj možnosť cestovať a objavovať krásy Anglicka. Anglicko je naozaj veľmi pekné a nájdete tu veľa parkov, múzeí či historických miest. Mestečko Bath je zapísané vo svetovom dedičstve UNESCO, takže bolo neraz aj preplnené množstvom turistov. To bolo niekedy náročné, ale na druhej strane mi to ešte viac potvrdilo to, aké veľké šťastie som mala, keď som v tomto meste mohla prežiť takmer jeden rok.

kolektiv

Kolektív kaviarne

Aby nebolo všetko len veľmi pozitívne, musím priznať, že Briti ako ľudia ma veľmi neoslovili. Z môjho pohľadu sú často krát veľmi formálni a neradi si vytvárajú bližšie vzťahy s cudzincami. Preto som veľa zo svojho voľného času trávila aj sama, prechádzkami, návštevou múzeí alebo oddychom pri knihe. Hoci zo začiatku toto zistenie nebolo pre mňa ľahké, našťastie som vo vysielajúcej a hostiteľskej organizácii mala ľudí, na ktorých som sa mohla obrátiť a boli ochotní venovať mi svoj čas, keď som sa cítila osamelo alebo potrebovala kúsok osobnej podpory. Tu by som teda chcela zdôrazniť aké je podstatné starostlivo si vyberať partnerské organizácie, ale rovnako aj vnútorne sa obrniť vytrvalosťou,  nadhľadom a vďačnosťou za každú, možno aj tú menej pozitívnu situáciu, ktorú EDS prinesie. Taktiež je dôležité uvedomiť si, že na projekte sa väčšinou stretne viac dobrovoľníkov z rôznych krajín a kultúr, čo prirodzene môže spôsobiť menší kultúrny šok. Moji dvaja spoludobrovoľníci boli zo Španielska a Nemecka. Bývali sme spolu v štvorizbovom byte, a hoci naše vzťahy boli priateľské a vedeli sme si pomôcť, museli sme sa naučiť aj tolerancii a pochopeniu, čo bolo na začiatku veľkou výzvou.

Keby som v závere mala zhrnúť čo všetko mi EDS dala a či mi vzala nejaké ilúzie, môžem povedať, že samu seba vidím na konci EDS niekde, kde som ani neverila, že sa jedného dňa dostanem. Nebolo to všetko len o skúsenostiach v oblasti práce, ktoré si však veľmi cením a pomohli mi aj pri úspešnom nájdení si novej práce, kde začne moja nová etapa doma na Slovensku. To najcennejšie čo si z EDS odnášam je môj vnútorný pocit, že som to celé zvládla a cítim sa ako omnoho silnejší a sebavedomejší človek. Nemám strach skúšať nové veci a som oveľa viac otvorená svetu a novým možnostiam. Naučila som sa zvládať každodenné problémy, ktoré prináša pracovný život a vzťahy s kolegami či spolubývajúcimi. Viem, že kde je snaha a vôľa, tam sa vždy ukáže cesta. Pred odchodom na EDS bolo Anglicko mojou vysnenou krajinou, ktorú som si možno aj trošku zidealizovala. Dnes viem ako tu funguje život a hoci veľa vecí oceňujem, som šťastná, že sa môžem vrátiť opäť na Slovensko, kam patrím a kde sa cítim ako doma.

Keby som mala tú možnosť, dopriala by som pocit zažiť si EDS každému mladému človeku.

 

Na mori aj pri lopate (skúsenosti z EDS v Bretónsku)

Kamenné domce, podmanivá príroda a vo vzduchu je cítiť mágiu. Volám sa Ivana a vďaka Európskej dobrovoľníckej službe (ďalej len EDS) som mala možnosť pracovať na projekte jeden rok vo Francúzskom Bretónsku.

Po skončení univerzity som síce mala v ruke diplom, ktorý potvrdzoval nadobudnuté vedomosti v rámci môjho zamerania, no ja som stále mala pocit, že to nie je dosť. Začala som uvažovať o EDS a po roku hľadania a posielania e – mailov som nakoniec našla organizáciu Cap à Cité pracujúcu s deťmi a mládežou  s projektom zameraným na športové aktivity na mori. Bolo rozhodnuté a po prekonaní sprievodných komplikácií som 1. októbra sedela v lietadle smer Francúzsko plná očakávaní.

Saint Quay portrieux

Obr. 1 – Saint Quay portrieux

Hneď druhý deň som sa zoznamovala s kolegami v ANAS. Všetci ma vítali s úsmevom na tvári a tým ich typickým „bisous“.  Bola som taká rozrušená novým prostredím, ani som si neuvedomila, že sa mi takmer nik nepredstavil a tak mená svojich kolegov som odhaľovala postupne. Niekoľko minút následne na to som už bola na pláži s deťmi, hľadala som medzi kameňmi kraby a krevety, tzv. pêche à pieds – vo voľnom preklade rybárčenie na pešo.

"Rybárčenie na pešo" na neďaľekej pláži

Obr. 2 – “Rybárčenie na pešo” na neďaľekej pláži

ANAS je organizáciou ministerstva vnútra a počas školského roku organizuje triedy zamerané na výuku a sprostredkovanie poznatkov o mori a námorníctve žiakom základných škôl. Musím povedať, že počas týchto aktivít nie len žiaci, ale aj ja sama som nadobudla veľa nových zaujímavých poznatkov popri asistovaní animátorom a inštruktorom.

ANAS je však otvorené len od jari do jesene a tak spolu s mojou spolu–dobrovoľníčkou sme sa vydali prečkať zimu v našej koordinujúcej organizácii Cap à Cité. Spolu s ďalšími dvoma dobrovoľníčkami sme tam teda boli 4 dievčatá podieľajúce sa na EDS projekte zo 4 rôznych krajín (Litva, Bielorusko, Bulharsko a samozrejme Slovensko). Zo začiatku sme pomáhali pri aktivitách pre tínedžerov a deti vo voľno-časovom centre. Netrvalo dlho a riaditeľ tejto organizácie nás požiadal o návrh na zveľadenie priestorov centra, ktoré v tom čase neboli veľmi atraktívne.

Obr. 3 – Pred rekonštrukciou

Obr. 4 - Po rekonštrukcii

Obr. 4 – Po rekonštrukcii

Nebolo to síce pôvodnou náplňou môjho projektu, ale nakoľko som študovala architektúru, tento návrh ma úprimne nadchol. Za pár dní bol návrh hotový a chystali sme sa na jeho realizáciu. Počas troch mesiacov sme spoločnou prácou s ostatnými dobrovoľníčkami zrenovovali dve miestnosti pre centrum. Musím povedať, že pre mňa osobne vidieť výsledok vlastnej práce a aj jeho prevádzku bol naozaj príjemný pocit zadosťučinenia a užitočnosti.

Obr. 5 – Otváracia párty s miestnymi novinármi

Zima nebola náročná len pre náročnú prácu na rekonštrukcii. Po mojom príchode som bola doslova uchvátená prostredím v ktorom som mala stráviť jeden celý rok a hlavne pre dievča z vnútrozemia bolo naozaj neuveriteľné predstaviť si dennodenný život pri mori. Avšak tento navonok raj je rajom dovolenkárov. V zime je opustený a len ťažko niekoho stretnete a to už nehovorím o ľuďoch v približne rovnakom veku tomu vášmu. Nadviazať sociálne kontakty sa nám všetkým štyrom miestami zdalo ako nemožná úloha. Svoj čas cez zimu som trávila cestovaním, a popri tom som stretávala veľa zaujímavých ľudí. Nemôžem povedať, že by to boli nejako zvlášť trvalé konexie, ale bolo zaujímavé ich stretnúť a vymieňať si názory a pohľady na svet. Čas po čase som našla ľudí aj v mojom okolí, s ktorými udržujem kontakt aj po mojej EDS. Či už kolegovia z práce, alebo iní dobrovoľníci, či miestni so záujmom.  Niekedy Vám chýbajú ľudia, s ktorými môžete všetky tie skúsenosti a pekné momenty z EDS zdielať. Ja som teda naozaj vďačná za ľudí ktorých som tam stretla a ktorí boli ochotní so mnou tieto momenty zdielať.

044(1)

Obr. 6 – Kolónia morských vtákov

Nasledoval čas vrátiť sa späť do ANAS, kde som počas celého leta pracovala na aktivitách pre deti, či už na mori alebo mimo neho. Navrhla som aj pár osobných projektov. Niektoré sa zorganizovali a iné nie, ale tak to už v živote chodí. Ako čas plynul, mala som možnosť všimnúť si chaotickosť a organizačné zádrhely v organizácií, ktoré podľa môjho názoru do určitej miery pramenili z nevhodného pracovného prostredia v kanceláriách organizácie. Prebudil sa môj prirodzený inštinkt architekta a na konci svojho projektu som im odovzdávala na rozlúčku ideový návrh riešenia priestorov ich kancelárií. Vyzerali spokojne a po rekonštrukcii mi prisľúbili poslať fotky z nových priestorov.

Obr. 8 - Náročné momenty na projekte :)

Obr. 7 – Z náročných momentov na projekte 🙂

Pred mojou EDS ma raz napadlo, či robím dobre. Je to predsa len mimo môj odbor a ja po skončení školy potrebujem hlavne prax. Bolo to len na chvíľu, ale predsa len to nahlodalo moju istotu. Dnes som si 100% istá, rozhodnutie ísť na EDS bolo to najlepšie rozhodnutie aké som mohla v živote urobiť. Vďaka EDS som zocelila svoju osobnosť. Možnosť žiť, pracovať a stretávať sa s ľuďmi odlišných kultúr, zvykov a návykov Vám rozšíri vnímanie a uhol pohľadu, čo osobne vidím ako najväčší prínos. Počas môjho projektu som zažila aj veľa nepríjemných situácií a komplikácií, ktorým som musela čeliť. Nie je to vždy jednoduché. Avšak ak má niekto pochybnosti typu zúčastniť sa projektu EDS či nezúčastniť, zabudne na ne. Ako sa hovorí, aj zlá skúsenosť je skúsenosť a ja som dnes viac vďačná za tie negatívne skúsenosti počas mojej EDS. Naučili ma omnoho viac a ukázali mi, ako si tie dobré viac vážiť.

Dobrovoľníctvo a v zahraničí? Oplatí sa!

Jedli ste už niekedy slimáky s bylinkovou omáčkou? Alebo syr čiernej farby?

Sedela som vtedy s kolegami v jednej vychýrenej reštaurácii v Metz. Podpichovali ma, že ani jeden rok mi nebude stačiť na to, aby som ochutnala všetky ich druhy syra. Musela by som ich skúšať každý deň, majú ich totiž viac než 300 typov. V tej chvíli som ešte nevedela, čo všetko spoznám a zažijem, a to nielen z francúzskej kuchyne.

P1020294

Počuli ste už o Európskej dobrovoľníckej službe (EDS)? Dnes sa informácie o zaujímavých možnostiach v zahraničí ponúkajú z každej strany. Stačí si len vybrať. EDS ako jeden z programov Erasmus+ je stále neznámym pojmom, hoci umožňuje všetkým mladým ľuďom vo veku od 18 do 30 rokov zapojiť sa do dobrovoľníckych projektov v zahraničí. Nemusíte pritom ovládať cudzí jazyk či mať ušetrené nejaké peniaze. A pritom môže ísť o nezabudnuteľnú a cennú skúsenosť.

Začiatky však môžu byť odradzujúce. Moja cesta k EDS bola tiež kľukatá. Po bakalárskom štúdiu sa mi na prvý termín podávania žiadostí nepodarilo získať projekt, hoci som napísala približne 15 organizáciám. Odhodlanie som nestratila a skúsila som to opäť o polroka, už ako študentka na magisterskom stupni v Brne. Nakoniec, po jednom telefonáte cez Skype z internátnej izby bolo viac-menej isté, že strávim takmer rok v Európskom centre Roberta Schumana (ECRS) v Metz, vo Francúzsku.

Metz

Metz

ECRS úzko spolupracuje s Domom Roberta Schumana, v ktorom žil až do svojej smrti jeden z “otcov Európy“.  Práve tam som pracovala so žiakmi základných a stredných škôl, pre ktorých som viackrát do týždňa viedla edukačné aktivity so snahou priblížiť im históriu, kultúru či všeobecný geografický prehľad Európy. Neverili by ste aké v tom poslednom majú medzery.  Mapa Európy pre nich často končí na východnej hranici Nemecka, Rakúska a Talianska.

Okrem prednášok a konferencií som mala možnosť získať skúsenosti z organizovania každomesačných kultúrnych večerov pre širokú verejnosť. Posledný z týchto večerov bol práve o Slovensku, ktorý s podporou Slovenského inštitútu v Paríži či slovenských umelcov žijúcich vo Francúzsku zožal najväčší úspech.

Kultúrne večery

Kultúrne večery

Iniciatíva nebola na škodu. Do regiónu Lotrinska som prvýkrát priniesla nápad projektu Živá knižnica, ktorý je u nás už dosť známy. Témou boli mobilita a angažovanosť. Mladí ľudia z rôznych krajín (tzv. živé Knihy) mohli svojmu publiku (tzv. čitateľom) porozprávať o svojich skúsenostiach zo zahraničia, či už to bola stáž, dobrovoľníctvo, štúdium alebo práca. Desiatky návštevníkov sa tak mohli dozvedieť viac o mobilitných programoch a nápadoch z prvej ruky.

Prvá Živá knižnica v regióne

Prvá Živá knižnica v regióne

Hovorí sa, že koniec dobrý, všetko dobré. V mojom prípade by som si lepší koniec nevedela ani predstaviť. Dostala som možnosť byť súčasťou organizačného tímu pre medzinárodný mládežnícky projekt European Youth Weeks 2014 v Nemecku. Dva týždne s ľuďmi z 10 krajín a plné neformálneho vzdelávania, workshopov či exkurzií.  Skvelá bodka mojej EDS.

Členovia tímu

Členovia tímu

Ako by som to teda celé zhodnotila? Bol to dobrovoľnícky rok v úspešnej a aktívnej organizácii, kde som si zmysluplnou a iniciatívnou prácou dokázala nájsť rešpektované miesto. Zahraničné prostredie a výzvy mi pomohli zatriediť si hodnoty, zlepšili moje jazykové a organizačné kompetencie, mäkké zručnosti a v nesposlednom rade vnímanie kultúrnej citlivosti. Hoci úplne bez problémov sa zrejme zaobísť nedá, tak ako to je časté v bežnom pracovnom živote. No práve EDS som vďačná za množstvo skúseností pri riešení nedorozumení v pracovných vzťahoch.

Untitled-1

Dlhodobý EDS projekt je možné zažiť len raz, preto najdôležitejším kľúčom k jeho úspechu je podľa mňa vhodný výber projektu. Ten totiž predurčuje, koľko si z neho odnesiete a nakoľko sa budete cítiť užitoční pre zahraničnú organizáciu. Ostatné už záleží na osobnom postoji dobrovoľníka/dobrovoľníčky.

Ak ste sa rozhodli pre EDS, držím palce!

Dominika

Moja EDS, Sardínia 2012/2013

Volám sa Dominika a môj projekt sa volal “Together we grow better“. Bol napísaný pre štyroch ľudí z rôznych krajín Slovensko, Ukrajina, Turecko a Portugalsko. Išlo najmä a prácu s deťmi v školách, prezentovanie EDS a mládežníckych výmen a jednoduchú pomoc v kancelárií. Asi ako každý, aj ja som mala trochu obavy, kam to vlastne idem, s kým budem bývať a čo presne budem robiť. Po roku môžem smelo konštatovať, že som urobila len dobre. Videla som najkrajšie pláže sveta, ochutnala všakovaké špeciality a hlavne, spoznala som nových inšpiratívnych ľudí.

DSC_1241

Sardínia, ostrov v rozlohe približne polovice Slovenska s 1,6 miliónovou populáciou ponúka zaujímavú históriu, peknú architektúru vo väčších mestách, milých ľudí a chutné jedlo.  „Il vino buono ste nella botte piccola“ – V malom sude sa uchováva najlepšie víno. Väčšina ľudí, hlavne na pobreží, sa živí cestovným ruchom – čiže okolo 5 mesiacov aktívnej pracovnej činnosť do roka. Zvyšok vyplňujú nasporené rezervy a štátna podpora. Keďže voda je čistá a transparentná, mnoho ľudí si prenajmú loďku a objavujú prenádherné piesčité kráľovstvá. Na každej strane ostrova sa nájde vyvýšenina pre horolezcov, či milovníkov pešej turistiky a cyklistiky. Trhákom sú jedny z posledných žijúcich divých koní pri Barumini, či lány plameniakov v Cagliari, alebo chránené biele somáre na Asinare. Svoju jedinečnosť však Sardínia ponúka v nespočetných plážach. Mnohých piesočnatých, no i kamenistých, dokonca i tzv. ryžových, kde sú skalky maličké a biele v podobe ryže. Sardínia je svojimi plážami veľkým lákadlom hlavne pre turistov z Ruska, Nemecka a Francúzska. V ostatnom čase aj pre našu V4.

DSC_1813

Bývala som v meste Cagliari, v  novopostavenom obyčajnom deväťposchodovom tehlovom dome. V štvorizbovom byte na štvrtom poschodí sme do seba narážali ôsmi. Najskôr Portugalec, Ukrajinka, Turkyne, Nórka, potom ďalší Turek a ďalšia Nórka. Neskôr aj Chorvát, Maďarka i Čech. Každý z nás mal inú dĺžku projektu, niekedy to bolo (hlavne v prípade Turkov) len jeden mesiac, inokedy 2 až 12 mesiacov. Pre mňa bola cenná skúsenosť už len to, že som mohla zdieľať obydlie s takou internacionálou.  Pochopiteľne, každý z nás mal vlastné zvyky ako sa o seba starať, ako jesť, či ako sa starať o spoločné priestory. Okrem klasických hádok a vážnych stretnutí o umývaní riadu a vysypaní smetí, sme často rozoberali aj päťdnové plesnivé jedlo na stole v kuchyni, či záhadný bidetJ Zistila som ale,  že tieto maličkosti sa nevyrovnajú krásnym spoločným chvíľam. Keď je niekto sklamaný, smutný, či nahnevaný, vždy sa našiel niekto na malý pokec a podporu. Vždy bolo veselo, či už sme si spolu niečo sem-tam navarili alebo sme zašli do mesta a popíjali nejaké to pivko na obľúbených schodoch s miestnou mládežou. Je zvláštne vidieť ako vníma svet taká Ukrajinka, ktorá sa cíti nešťastne, že nemôže toľko cestovať ako ja Európanka. Kým si vybaví víza musí precestovať pol Ukrajiny, no aj tak sa jej to možno nepodarí. (Pritom toho precestovala viac než ja.) Ako vnímajú svet takí Nóri. Mali sme tam jedno dievča, ktoré keď odchádzalo muselo dosť vecí pozahadzovať, lebo viac ako tri kufre, dva skejtbordy a jeden surf sa jej fakt zdalo priveľa na cestovanie. No a s Chorvátmi sme predstierali, ako si rozumieme, keď každý hovorí tým svojím. Ale sme sa nasmiali, nechápem ako to tá moja mama všetko s porozumením zvládla, keď sme tam boli ako malí na dovolenke.  Všetci sme prišli za dobrodružstvom, skúsiť život v inej krajine, hádam sa i niečomu priučiť, precvičiť si jazyky. Myslím, že sme si odniesli veľa pekných chvíľ a trvalých priateľstiev.

1039797

Čo sa týka mojej dobrovoľníckej práce, začnem tým ťažším. Zažila som dosť veľa chaosu a pocitov nepotrebnosti. Moja hostiteľská asociácia zrejme žila z projektov EU. Snažila sa ich teda napísať čo najviac. Myslím si, že nás tam bolo priveľa dobrovoľníkov na to, aby sme mohli byť naozaj užitoční. Nestíhali nám ani odpovedať na otázky, pretože pracovali asi 15 hodín denne, aby to všetko pre tie svoje tri asociácie stihli. S odstupom času sa im nečudujem, nie je tam veľa pracovných príležitostí, tak robia, čo môžu…no na úkor spokojnosti dobrovoľníkov. Po pár dňoch sme mali uvítací meeting, dostali sme malú brožúrku a vieru, že všetko bude super. Žiaľ, nebolo. Prípravy angličtiny pre autobusárov sa skončili fiaskom. Myslím si, že nás asociácia poriadne nepredstavila a tak sa 50-roční autobusári naľakali. Najlepší bol projekt s deťmi v škole. Deti z nás boli nadšené, všetkým sa projekt páčil. Určite znel zaujímavo, keď Chorvát učí o Chorvátsku, Turek o Turecku, ja o Slovensku. Pripravili sme si PowerPoint, alebo len nejaké hry typu neformálne vzdelávanie na aktívne zapájanie sa. Zaskočilo ma, aké boli deti trpezlivé. Z môjho anglického výkladu to Talianky synchrónne pre deti prekladali. Celkový rozsah tejto aktivity bol síce menší, než nám bolo pôvodne povedané, ale aj tak to bolo fajn.

DSC_2686

Neskôr sme mali projekt o zdravej výžive, na čo som sa už odhodlala pripraviť lekciu po taliansky. Detailné informácie sme dostali na poslednú chvíľu a polovicu toho, čo sme si nachystali sme nemali šancu ani len prezentovať. (Prečo? Dôvod nepoznáme.) Moja dlhotrvajúca neveľká zaangažovanosť ma však vybičovala k pokusu napísať projekt mládežníckej výmeny o umení, zdraví a tímovej práci. S malou inštrukciou a záverečnou korekciou sa mi to nakoniec podarilo, ale keď som už bola šťastná, že som niečo dokázala, zrejme nebolo v silách mojej organizácie dotiahnuť ho do konca. Stačilo pridať len partnerov a dopracovať budget, s ktorým som nemala skúsenosti. Aj tak som sa však pri tom naučila ako sa píše takýto projekt. Zvyšok roka som sa venovala najmä foteniu konferencií, robeniu malých videí a editovaniu nazbieraných materiálov. Táto práca ma veľmi bavila, myslím, že som sa v nej úplne našla. Snažila som sa o čo najlepší výkon, veď takéto skúsenosti na zídu aj do budúcna. Občas som pomáhala nájsť a spracovať nejaké informácie na internete o problematikách, ktoré moji hostitelia potrebovali pre svoje tréningy. Vždy som bola ochotná sa zapojiť do akejkoľvek aktivity, no mala som opakovane pocit, že moja práca nie je dostatočne ocenená a následkom toho som strácala motiváciu. Najsvetlejším bodom bola asi výstava, ktorú iniciovali dobrovoľníci z Chorvátska. Pracovali sme v oblasti Marína. Toto územie je typické svojou rozmanitosťou. Bývajú v nej starí Sardínčania, či novodobí imigranti. Každý má na svet iný pohľad, niekto je viac otvorený, iný viac uzavretý spoločenským novostiam. Fotili sme toto prostredie a spovedali ľudí. Nahrávky išli do miestneho rádia. Na fotografickej výstave sme prezentovali okresané texty spovedí a zväčšené portréty v čierno-bielom. Nechýbali ani farebné momentky z prostredia.

DSC_2370

Inakosť prostredia som vnímala aj chuťovými bunkami. Ako dobrovoľník som si nemohla toho dovoliť veľa. No prekvapilo ma aj jedlo v školskej jedálni. Mohli sme si vybrať medzi pizzou alebo normálnym kompletným jedlom, ktoré obsahovalo prvé hlavné jedlo (cestoviny alebo polievka), druhé hlavné jedlo (mäso alebo ryba), zeleninu alebo ovocie. Občas sa im do jedálnička zaplietli aj zemiaky, či ryža.

Svoj dobrodružný rok som ukončila. Plná zážitkov, nových podnetov a priateľstiev, po dlhom období, som sa navrátila na rodnú hrudu, som úprimne vďačná za túto možnosť. Páčilo sa mi trochu „spíkovať“ a získala som aj A2 certifikát z taliančiny. Stále sa mi páči stretávať sa s novými ľuďmi, niečo nové sa učiť a pritom spoznávať krásy pre mňa nepoznaného sveta.

Skúsenosť z Európskej dobrovoľníckej služby (Drážďany, Nemecko)

Som Katarína, rodáčka z Banskej Bystrice. Po skončení magisterského štúdia som chcela nazbierať ešte zopár skúseností do života, skôr ako začnem pracovať. Skúsiť život v inej krajine, zlepšiť si svoje jazykové znalosti a v neposlednom rade získať aj pracovné skúsenosti, ktoré by mi mohli pomôcť v budúcnosti pri hľadaní práce. Európska dobrovoľnícka služba (EDS) mi ponúkala všetky tieto výhody, a preto som sa rozhodla vyskúšať ju.

V mojom prípade trvala dobrovoľnícka služba 12 mesiacov (október 2012 – september 2013) a vykonávala som ju v jednom z najkrajších nemeckých miest – v Drážďanoch, v organizácii Kultur Aktiv e.V. Táto organizácia sa zaoberá hlavne medzinárodnou spoluprácou v oblasti kultúry a mládežníckej výmeny, pričom sa špecializuje na partnerstvo Nemecka s krajinami východnej a strednej Európy.

Projekt, na ktorom som pracovala sa volal „ARTministration“ a v rámci neho som si vyskúšala viacero aktivít. Podporovala som spolupracovníkov pri rôznych podujatiach, ktoré boli organizované mojou hostiteľskou organizáciou (koncerty, festivaly, výstavy a pod.). V rámci samostatnej práce som mala dve prednášky. Prvú k téme Slovensko a druhú o mimovládnych organizáciách v Banskej Bystrici. Pomáhala som tiež pri preklade internetovej stránky organizácie. Extra som sa zúčastnila dvoch seminárov, ktoré trvali týždeň. Prvý bol venovaný práci s kamerou a vytváraním krátkych videí a druhý sa venoval vytváraniu blogu, kde sme si vyskúšali aj prácu v rádiu.

interview v radiu

Pri interview v Colorádiu v Drážďanoch

Zhodnotiť EDS-ku ako celok nie je jednoduché. Projekt mal aj svoje výhody aj nevýhody. V každom prípade som sa počas tohto jedného roku naučila veľmi veľa nových vecí. Pozitívne boli pre mňa predovšetkým nasledovné body a aktivity: Drážďany ako moje hosťujúce mesto; spolubývajúci v byte; noví kamaráti; jazykové kurzy; extra semináre (video, blog). Pozitívne EDS-ka ovplyvnila aj moju osobnosť. Celkovo ma posilnila. Spoznala som nemeckú mentalitu a vďaka práci v medzinárodnom tíme sa rozšírila aj moja interkultúrna dimenzia. Skôr negatívne vidím moje zapojenie sa do projektov. Tu sa bohužiaľ nesplnili moje očakávania, pretože som si myslela, že sa naučím viac o projektovom manažmente. Ťažké bolo aj to, že som bola pomerne často chorá. A bola som sama. Ale na druhej strane aj to človeka posilní a zistí, že aj ťažké obdobie sa dá zvládnuť.

Európska dobrovoľnícka služba predstavuje pre mladých ľudí jedinečnú možnosť, kde sa môžu naučiť a spoznať veľa nového a dôležitého pre ich budúcnosť. Môžu skúsiť život v inej krajine, učiť sa cudzí jazyk. Takýto zahraničný pobyt pomáha tiež pre rozvoj/ poprípade posilnenie osobnosti. Získať tiež môžu  niektoré dôležité zručnosti, ktoré môžu pomôcť pri hľadaní práce v budúcnosti. EDS by som určite odporučila pre každého mladého človeka. Je to úžasná skúsenosť J Každý si z nej vezme niečo iné. Preto je tak jedinečná a ja na tento jeden rok určíte nikdy nezabudnem, lebo mi dal veľa!

Počas seminára v Berlíne

Počas seminára v Berlíne